Veľmi laicky a zjednodušene povedané, celé je to totiž o tom, čo máme vpísane v osude. Teraz krátke objasnenie. Niekto si v priemere každý druhý rok doláme nohu či ruku. Iného zas pravidelne okradnú alebo stráca veci, aj keď si na ne dáva dostatočný pozor. Ja som ešte nikdy nič zlomené nemala. Okrem srdca, samozrejme, ale o tom potom. Skúsenosti so stratenými dokladmi či peňaženkou mám však viac než bohaté.
Bývať na vysokoškolských internátoch nie je, okrem iného, žiaden luxus. No ani bezpečné miesto to nebýva. V uplynulé dni sa opäť v okolí Mlynskej doliny objavili vylepené „inzeráty“ s prosbou dotyčného, ktorému ktosi ukradol peňaženku aj s dokladmi, o vrátenie aspoň tých dokladov. Tak som si spomenula, ako aj mňa v septembri takto milo a vrúcne privítali priestory internátov. Prísť o celú svoju totožnosť nie je záležitosť príjemná a už vôbec nie lacná. Bohužiaľ sa mi to nestalo prvykrát. Vybavovačiek na úradoch, polícii a v bankách niet konca kraja. Ak si včas všetko potrebné zablokujeme, milý pán zlodejíček z tohto úlovku nič nemá. Nám však narobil problémov vyše hlavy. A toto pomyslenie je na zbláznenie.
Aby som sa však dostala k podstate. Pamätajte si, aj napriek všetkému vyššie uvedenému: dobrý študák ešte žije. Poctivosť sa úplne nevytratila. Sama som sa o tom presvedčila pred pár dňami, počas jedného z ďalších „štastných“ dní. Na chodbe v priestoroch svojej Alma mater som nepozorne nechala položený fotoaparát, drahý exemplár, ktorý navyše ani nebol môj. Keď som si na to asi o desať minút spomenula a utekala späť na miesto činu, zrútila som sa na kreslo, kde som ho zabudla, s konštatovaním, že moje prekliatie stále trvá. V hlave mi vírilo tisíc najhorších scénarov. Fakt, že som foťák už nenašla na zabudnutom mieste, ma ani neprekvapoval.
Od ktorej banky si ale, v súčasnej ekonomickej kríze, budem môcť požičiať a splatiť dlh, ktorý som si práve vyrobila? Ktorá predstavuje najmenšie riziko? No hlavne, ako môžem byť taká nepozorná? A ešte kopec ďalších úvah, zhustených do jednej čiernej diery v mojej mysli. Prvá myšlienka v momente, keď som zdvihla hlavu a uvidela dvojicu študentov, smerujúcich ku mne aj s čiernym púzdrom v ruke, bola dotknúť sa ich a uistiť sa, že sú skutoční.
Krátky dialóg, v ktorom som sa im minimálne šesťkrát poďakovala. K tomu, aby som sa nehodila ku ich nohám, chýbal už len kúsok. Zrejme som bola až príliš prikovaná ku kreslu.
Bodka. Strih.
Dobrý študák ešte žije. Bez pochyby.
A tak aj ľudské prekliatie sa niekedy môže premeniť na zvláštnu zhodu priaznivých náhod.
