Späť do čias diktatúry
Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet svoju pozornosť tento rok zameral na krajinu, ktorej moc má v rukách jediný človek, odhliadnúc od faktu, či na jej čele stojí ako prezident alebo premiér. Obdivuhodné dokumenty Prípad Litvinenko (Andrei Nekrasov, 2007) a List Anne (Eric Bergkraut, 2008) sú silným svedectvom o stave “demokracie” vo veľmoci, ktorá sa zúfalo snaží dokázať zvyšku sveta svoju novodobú prozápadnosť. Novinári, ktorí si dovolili nesúhlasiť s vládnou mocou Vladimíra Putina a poukazovali na skutočnosti, ktoré sú v Rusku a na východnom Kaukaze každodennou realitou, doplatili na svoju guráž životmi. To, že sa o objednávateľoch týchto vrážd dodnes len neurčito špekuluje, zrejme málokoho naozaj prekvapuje. Bývalý podplukovník sovietskej KGB sa predsa v roku 2000 pevne ujal moci nad krajinou a naďalej ju efektívne vedie späť do čias minulých, čias diktatúry.
Vplyv na politický život
O smrti Anny Politkovskej sa, tri dni po tom, ako bola zavraždená vo výťahu svojho paneláku, vyjadril Vladimír Putin, nasledovne: “Mala minimálny vplyv na politický život v Rusku.” Tým sa pravdepodobne znepokojená ruská verejnosť mala zbaviť akýchkoľvek pochybností a mali byť vyriešené aj záhadné otázniky nad Politkovskej vraždou. Novinárka však bola pre vyššie kruhy naozaj nepohodlná. V novinách Novaja Gazeta prinášala reportáže z druhej čečenskej vojny, ktorej spravodajkyňou sa stala. Odhaľovala týranie, vraždenie, znásilňovanie čečenských občanov. Sprostredkovávala výpovede pozostalých obetí. Sama bola v roku 2001 cestou do čečenskej dediny Chotun zajatá príslušníkmi ruskej FSB (Federálna bezpečnostná služba). Príbehy, ktoré prinášala do redakcie boli osobné, boli kritické, boli skutočné. Vypovedali priamo o obetiach vojny v Čečensku a situácii, ktorej bola Anna svedkom. V knihách, ktoré napísala – Putinovo Rusko (2004) a Ruský denník (vyšiel posmrtne v roku 2007), sa zamerala na kritiku ruskej armády, analýzu úspešnej vlády Putina a jej dopad na stav v krajine.
Nepohodlná aj pri vyjednávaní
Táto “absolútna novinárka”, ako o sebe sama povedala, či “svedomie Ruska” ako ju nazývalo jej okolie, sa zapájala do rusko-čečenského konfliktu aj ako prostredný vyjednávateľ počas akcií čečenských teroristov. V roku 2002 sa aktívne zúčastnila pri oslobodzovaní rukojemníkov v moskovskom divadle Na Dubrovke, ktoré bolo obsadené čečenskými teroristami. Neskôr sa už stala pri takýchto akciách nepohodlnou. Počas letu do severoosetského mestečka Beslane, kde mala vyjednávať počas obsadenia školy teroristami, bola otrávená neznámou látkou. Pri akcii zomrelo pod ruinami školskej telocnične vyše 300 žiakov, učiteľov a rodičov. Politkovska ten deň prežila. O dva roky však už toľké šťastie nemala.
Je to čistý zázrak
V úvode dokumentu List Anne odpovedá Politkovska na otázku, ako to, že je ešte stále nažive: “Neviem to vysvetliť, je to zázrak. Čistý zázrak.” Ona aj celá jej rodina si uvedomovala riziko, ktoré jej hrozilo. Toto nebezpečenstvo sa skončilo 7. októbra 2006 spolu so životom jednej z najväčších kritičiek politiky Vladimíra Putina a vojny v Čečensku. Nebola zďaleka prvou ani poslednou obeťou ruského establishmentu. Alexander Litvinenko ju prežil len o pár týždňov. Politkovska sa tak zaradila na zoznam novinárskych obetí, ktoré od roku 1992 po súčasnosť doplatili na riziko svojho zamestnania. Rusku tak po Iraku a Alžírsku právom patrí nálepka tretej najnebezpečnejšej krajiny pre výkon novinárskeho povolania. Počet zavraždených novinárov sa do roku 2008 vyšplhal na 47.
Hodnota slobody slova
Otázniky nad možným objednávateľom Politkovskej vraždy visia vo vzduchu dodnes. Jej smrť si mohli priať mnohí. Od proruského čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova, cez ruskú tajnú službu a najvyššie vládne kruhy až po ruských ultranacionalistov. Ak si však ten pán tam hore praje, aby táto informácia ostala naďalej nevyjasnená, tak to tak aj zostane. Základné ľudské právo, právo na slobodu slova, totiž v Rusku ešte stále nemá primeranú hodnotu.