reklama

Šibe nám

Stretla som Irmu na jednej príležitostnej brigáde. Ráno som ešte netušila, ako veľmi mi zmení život.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pracovali sme vo dvojici. Práca to nebola ťažká, ale ani príliš opojná nie. Človek si však v istých existenčných krízach nevyberá. Umývali sme okná v kanceláriách istého daňového úradu. 10 hodín práce. Už ani neviem, koľko tých miestností sme prešli. V každej to dýchalo tým podobným, zatuchnutým vzduchom. A ja som si zakaždým vravela – áno, presne takto nechcem raz dopadnúť. Zavretá v kanclíku ťukať čosi do počítača. Áno, a možno presne takto raz skončím.

Skamarátili sme sa rýchlo. S Irmou. Zdala sa byť ženskou do voza i do koča. Nepamätám si všetky naše dialógy. Ale na dve neznáme osoby ich bolo pomerne dosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Každému človeku vraj počas dňa dvadsať až štyridsať minút šibe,“ vravela mimochodom Irma. Akoby to bola bežná vec. Akoby to bolo skutočne vedecky dokázané.

„Šibe?“ Prestanem na okamih stierať okno. Cez sklo vidím odraz jej pracujúcej ruky a zanietenej tváre. „Ako sa to prejavuje?“

„Spieva si rôzne hlúposti, pohmkáva, vydáva zvieracie a iné zvuky...,“ snažila sa vysvetliť a ako názornú ukážku začala pospevovať akúsi melódiu.

Zaujímavá informácia. Začala som sa s tou myšlienkou pohrávať. Zrejme postrehla, že ma to zaujalo. Vyzerám hlúpo, že som o čomsi takomto doteraz nevedela?

Presunieme sa do ďalšej kancelárie. Práca ide od ruky. Po niekoľkých hodinách si človek zvykne. A tamtie zlaté čokoládové dukátiky na stole ma celý čas lákajú. Odolávam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj mne denne šibe dvadsať až štyridsať minút? Ako sa to prejavuje? Nie, nespomeniem si. Mne nepreskakuje, som výnimka. Šibalo mi, keď som bola mladšia. To áno. A ako! Teraz som dospela. Veď som už „dospelá“.

Aj nám dospelým šibe? U množstva ľudí si nedokážem predstaviť, ako im šibe... Sú takí vážni, decentní, seriózni... Takým ľuďom nepreskakuje.

„Ľudí, ktorých pozorujú, vraj zavrú do akejsi miestnosti na celý deň a proste ich skúmajú,“ vracia sa Irma mimovoľne k téme.

Snažím sa namietať. Predsa by ich mali testovať v ich bežnom, prirodzenom prostredí. A nie zavrieť ich do miestnosti na x hodín. Komu by aj nezačalo šibať? Neviem, či ma chápe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri desiatej kancelárii sa od seba zhodou okolností odpájame. Pracuje rýchlejšie, tak ide napred. Mám chvíľu čas premýšľať. Spomeniem si na svojho inštruktora z autoškoly. Vraj som mu pripomínala jeho dcéru. Už dva roky nežila, keď mi to vravel. Neviem, či je dobré, ak niekomu niekoho pripomínam. Najmä, keď to bol človek blízky a už je mŕtvy.

Mala som za sebou asi šesť jázd. Dosť na to, aby som zistila, aký som neschopný vodič a dosť na to, aby som mala panický strach pred každým ďalším sadnutím za volant. Pri poslednej jazde som sa poriadne rozčúlila. Ten naničhodný inštruktor si len tak nepríde. A ja ako posledný vyvrheľ dvadsať minút mrznem na parkovisku. Telefón má, samozrejme, vypnutý. Potom mi volala kamarátka z autoškoly. Vraj mal infarkt. Teraz sa to dozvedela. Neprežil to. Paradoxy života. Snažila som sa dovolať mŕtvemu a poriadne mu vynadať. Hneď ma to prešlo. Tak už mu viac nebudem pripomínať dcéru. Asi to tak malo byť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dodnes nemám vodičák. Ani nechcem. Zatiaľ. To sú tie paradoxy života.

Na čo všetko si človek nespomenie počas umývania okien?

Dva razy za mnou Irma príde do kancelárie, na ktorej pracujem. „Pozri, aké tam máš šmuhy!“ Skritizuje ma.

Opäť som raz vzťahovačná. „Kde?“

„Nevidíš?“ Ukazuje na akýsi nepatrný nedostatok na okne. Onedlho sa to zopakuje. Čo s ňou je? Doteraz sa zdala byť v pohode.

Po čase ju dobehnem. Opäť pracujeme v spoločnej kancelárii. Mlčky namáčame handry a utierame. Mlčky stierame. Mlčky som ju opäť vzhliadla v odraze skla. Z jej tváre len ťažko čosi vyčítať. Ticho je silné ako ranná káva, ktorá ma už posledné dva roky nedokáže spasiť. Stojím v okne a ošľaháva ma vietor. Začína snežiť. Paráda.

Zrazu ku mne ktosi od chrbta pristúpi. Nehorázne sa zľaknem a srdce mi poskočí.

Chytí ma za plece. „A toto je tých mojich dvadsať minút,“ vraví mi Irma, keď ma celou silou svojou pravou rukou sotí z okna smerom do ulice.

Pamätám si jej dlaň. Bola teplá. Akoby sa mi za niečo mstila.

Jana Karaffová

Jana Karaffová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek, zaujímajúci sa o okolitú človečinu Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu